Dlho očakávaný deň D je tu a my vytešení naskakujeme do taxíka smerom na letisko. Chceme tam byť aspoň dve a pol hodiny pred odletom, aby sme mali dosť času vyriešiť každý problém, ktorý by sa nám do odletu mohol pritrafiť. To by bol kapánek trapas, keby sme po roku príprav neodleteli kvôli nejakej vtákovine.
Na ceste nás ale nezabrzdila žiadna kolóna a letiskovou kontrolou sme prešli ako nič.
S malou dušičkou sme dúfali, že aj pri tolerancii 7 kg príručnej batožiny nám prejde našich 10 kg, našťastie to nikto neriešil a batohy nám nezvážili. Obavy sme mali však najmä o statív na foťák, ktorý sme pri balení rozobrali na cimpr – campr, a rozložili si ho do oboch ruksakov. S tým, že musí byť ľahký a mal by sa dostať do kabíny lietadla, som ho už kupovala. Ani predajca mi však s istotou nevedel zaručiť, že to klapne pri každom lete. Wizz Air mi na letisku zhabal už aj pinzetu, teraz nám u Qatar Airlines kontrolou bez problémov prešli aj manikúrové nožničky či šitíčko s ihlou.
Do Vietnamu letíme cez Dohu v Katare, kde máme medzi letmi 10 hodinovú prestávku. Na plánovanie zastávky v Dohe nebol čas, na letisku teda na stránkach MZV ešte študujem podmienky vstupu do krajiny. O víza vraj môžeme žiadať priamo na letisku, no kvôli nejakým ďalším podmienkam vstupu počítam aj s možnosťou, že tento čas na letisku prečkáme. Po prílete do Dohy sa na pasovej kontrole pýtame, či letisko môžeme opustiť a ísť si pozrieť mesto. Pani sa na nás nechápavo pozrela, samozrejme… buchla nám do pasov štempel s mesačnými vízami a hor sa na výlet!
Do Dohy sa aj zo vzdialenejšieho letiska Hamad IA metrom za 1,5 € (celodenný lístok) dostaneš do mesta za asi 20 minút, bola by škoda to nevyužiť. V Dohe je práve 5 hodín večer, príjemných 25°C a bude už len chladnejšie. Zostávame teda vo veciach, ktoré máme oblečené z lietadla.
Motanie sa po večernej Dohe
V Dohe nemáme internet, podľa mapy metra teda hádame, ktorá stanica by mohla viesť do centra. Bingo! Vystupujeme na zastávke Msheireb a vyrážame do ulíc moderného centra. Čisté ulice tu lemujú moderné, farebne vysvietené budovy s prepracovaným dizajnom. Stále sme nerozchodili offline mapy, tak sa len tak motáme. Narážame na nádherne vysvietené, čiastočne zastrešený námestie olemované reštauráciami a kaviarňami – SMAS Intellectual Property. Takýchto a ešte úchvatnejších miest je tu určite neúrekom, nás však ešte viac zaujíma historické centrum.
Historické centrum Dohy
Tonči rozbehol offline mapy, historické centrum Souq Waquif je len kúsok od nás. Kráčame k nemu okolo Msheireb Mosque, napravo sa týči pompézna mešita Al Shouyoukh Mosque s osvetlenou zelenou vežou a hneď vedľa nej Grand Mosque.
Vchádzame do uličiek Souq Waquif, lemovaných pestrými orientálnymi obchodíkmi a reštauráciami. Vôňu parfémov o pár krokov strieda vôňa korenia, o kúsok ďalej okolo nás zavanie dym z vonnej tyčinky a ten v zápätí strieda kari z reštaurácie odnaproti. Čarovné trhovisko ako z rozprávky o Aladinovi spoľahlivo zamestnáva všetky naše zmysly, oddýchnu si snáď len uši – na uliciach totiž neznie žiadna hudba. Možno je to tým, že sme sem zavítali v období Ramadánu? To, či sú okoloidúci miestni alebo turisti, je na prvý pohľad absolútne jasné. Miestni sú totiž od hlavy až po päty zahalení v tradičných odevoch. Či sú to ženy v tmavom alebo muži v bielom, odhalené majú len tváre, ktoré pri večernom občerstvení častokrát smerujú do obrazoviek veľkých smartfónov.
Za veľkým námestím za trhoviskom sa vynára nádherná zakrútená mešita Al Fanar, ktorá na nás počas prechádzky po Souq Waquif vykúkala ponad strechy. Od nej sme sa vybrali k pobrežiu zálivu s dych berúcou panorámou na komplex blikajúcich mrakodrapov na opačnom pobreží (viď úvodná fotka). Výhľadom sa za nami prišli pokochať aj miestne mačky dúfajúc, že dostanú niečo malé pod zub. Cica nežer, je Ramadán!
Čas sa nám kráti a pred odletom si chceme dať niečo malé pod zub. Vraciame sa teda späť do historického centra, tentokrát však nie na hlavnú, ale po vedľajších uličkách. Okrem tiav, oslíkov a sokola, vystavených na obdiv, narážame na uličku plnú všemožného vtáctva a králikov na predaj. Tu už to až tak nevonia, no z výnimočnej atmosféry to vôbec neuberá.
Z objednávky kuracieho kari s tradičným indickým chlebom “naan“ u čašníka s biednou angličtinou sa vykľula zmes rozmočeného chleba v cuketovej omáčke a pár úlomkami kuracích kostí.
Nie je každý deň nedeľa, trochu sa v tom pohrabem, zobnem si z Tončiho chutnejšieho výberu, vypijeme si čaj “Tuareg“ osviežený pár lístkami “nana“ marockej mäty a smerujeme k metru. Cestou narazíme na sochu veľkého palca, v skutku zaujímavé.
Priestranný a dokonale čistý interiér metra v Dohe pripomína interiér prestížnych európskych bánk. To, ako moderné a nadčasové má Doha letisko, si všímam až po návrate z mesta. V jeho interiéri sa ponad hlavy cestujúcich premávajú vlaky ako vo filmoch o budúcnosti, môžeš tu zrelaxovať v úchvatnom parku priamo v interiéri budovy, dať si pod zub čokoľvek, čo ti príde na um alebo rozhádzať vreckové v luxusných obchodoch. Niet divu, že Hamad IA bolo v roku 2023 označené za druhé najlepšie letisko sveta.
Nakoniec som vďačná, že nám v Dohe kvôli posunutému letu vzniklo 10 hodinové okno, počas ktorého sme neplánovane mohli objaviť ďalší kúsok sveta. Zvoliť si Dohu ako miesto na prestup s dlhšou prestávkou môžem len odporučiť.
Je 2:30 v noci a my sedíme v obrovskom Boeingu B777-300ER rútiacom sa po vzletovej dráhe. Na môj vkus príliš dlho, už by sme sa mohli odlepiť od zeme. Vzlety na týchto obroch zvlášť neobľubujem, hlavne keď do toho pilotom nemôžem kecať. O pár sekúnd sa už na Dohu pozerám z výšky a vzdávam boj s únavou. Vidíme sa ráno v Sajgone.
Ak chceš zažiť kúsok atmosféry Dohy v pohybe…
Nadšená cestovateľka, ktorá otočila svoj život naruby a vydala sa na vandrovku.
Kam? Rozhodla som sa, že pôjdem na dovolenku, z ktorej sa už nebudem musieť vrátiť. Zatiaľ mi to vychádza!
Viac o mne a mojich vandrovkách si môžeš prečítať tu: Majča na vandrovke
Okrem cestovania tiež bláznivo rada varím a ešte radšej sa o moje skúsenosti z kuchyne delím.
Ak ťa zaujíma, čo vo svojej kuchyni stváram, pozi sa na blog mlsná Majča.