Fry-Up

Drsná a nehostinná, no zároveň vždy zelená, vskutku nádherná zvlnená krajina – Škótsko. Krajina, do ktorej by som s  https://www.youtube.com/watch?v=n3orjvFyW0w Drsná a nehostinná, no zároveň vždy zelená, vskutku nádherná zvlnená krajina – Škótsko. Krajina, do ktorej by som s mojou zimomravosťou určite sama od seba len tak nezablúdila. Napriek tomu som Škótsko navštívila už tretíkrát a určite nie posledný, pretože jeho návšteva rozhodne stojí za to. Ako som sa ocitla v Škótsku? V Škótsku býva moja tetuška Ivka Slivka a strýko Martin, náš lietajúci strýko, ktorých čas od času navštívim. U nich sa vždy cítim ako princezná a okrem toho sa od nich vždy dozviem množstvo zaujímavých pikošiek o Škótsku, ku ktorým by som sa ako bežný turista najskôr nikdy nedostala.  Tentokrát sme sa do Škótska vybrali na predĺžený víkend. Pri vstupe do lietadla a kontrole našich pasov letuška spozornela a zahlásila – Mária, to ste vy! Otočila sa a podala nám fľašu vody. To som si mohla myslieť! V tomto má určite prsty náš lietajúci strýko, ktorý lieta ako steward s rovnakou leteckou spoločnosťou. Ešte sme ani nevyrazili a jeho kolegyňa Diane sa postarala o welcome drinčík a dokonalý začiatok nášho škótskeho dobrodružstva. Po prílete do neobvykle slnečného Glasgowa sme už z diaľky vykúkali a robili opičky na naších čakateľov, ktorí sa rozprávali s kolegom z letiska. Keď sme sa priblížili, kolega sa ich pýta: “A kde majú batožinu?“ Keby ten len vedel, že polovicu z našej mini batožiny zapĺňa čerstvý chlebík a 5 rohlíkov, ktoré sme priniesli ako netradičnú pozornosť naším hostiteľom. Musíme si predsa zvykať cestovať naľahko. Glasgow a jeho ikona – dopravný kužel Na prvý pohľad Glasgow každého nezaujme. Teraz ľutujem, že som si rozprávanie mojej tetušky o Glasgowe nenahrávala, pretože mňa svojim rozprávaním presvedčila o tom, že je to jednoducho jedno super mesto so vskutku výnimočnými obyvateľmi. V Glasgowe sme si to rovno z letiska namierili ku gotickej Katedrále svätého Munga, ktorý je podľa legiend zakladateľom tohto najväčšieho škótskeho mesta. Po ceste tam sme si všimli krásnu historickú budovu nemocnice Glasgow Royal Infirmary.  Za katedrálou sa týči záhradný cintorín Glasgow Necropolis, ktorý na mňa pôsobil výnimočne pokojnou atmosférou a ponúkol nám výhľad na celé mesto. Neobišli sme ani Múzeum náboženského života a umenia svätého Munga, ktoré sa nachádza len pár krokov od katedrály. Presúvame sa do centra mesta. Už v aute nám Ivka rozpráva o ikonickej glasgowskej soche vojvodu z Wellingtonu a tom, že mu miestni obyvatelia už celé desaťročia na hlavu s obľubou umiestňujú dopravný kužel. Mesto sa tomu pred pár rokmi snažilo zabrániť zdvojnásobením výšky podstavca sochy. To sa ale nestretlo s pochopením ľudu, ktorý si protestmi a petíciou vydupal, aby kužel na hlave vojvodu zostal. Má totiž vystihovať a reprezentovať ich humor.  No uznaj, nie sú Škóti vskutku výnimoční? Vojvodovu s kuželom na hlave tým chtiac či nechtiac dostali na Lonely Planet list 10 najbizarnejších sôch sveta. Od Múzea moderného umenia, ktoré zdobí pozadie ikonickej sochy, kráčame smerom k námestiu George Square. Cestou nás však prepadol hlad a nebolo veru treba dlho premýšľať nad tým, kam asi by sa išiel najesť miestny. No predsa do Blue Lagoon Fish & Chips, kam sa vraj počas svojho pobytu v Glasgowe odbehol občerstviť aj Justin Bieber! Tento notoricky známy fast food má byť povinnou zastávkou každého pripitého Glasgowana, ktorý prišiel do centra za nočnou zábavou. Smerom z Glasgowa sú tak nad ránom vlaky naplnené ľuďmi napchávajúcimi sa nezdravými pochúťkami, aby sa zachránili pred rannou opicou. A všade naokolo vidíš krabičky s logom Blue Lagoon a neskôr neraz veru aj ich obsah… Po výdatnom olovrante sme dorazili na námestie George Square, ktoré z východnej strany lemuje majestátna Glasgowská radnica. Z námestia nemožno prehliadnuť neďaleko stojacu budovu Met Tower s ikonickým nápisom “PEOPLE MAKE GLASGOW”, čo v preklade znamená “Ľudia tvoria Glasgow”.  Toto heslo bolo pôvodne používané ako súčasť brandingu pre Hry Commonwealthu v roku 2014. Heslo “People make Glasgow” si však obyvatelia Glasgowa vzali k srdcu natoľko, že sa pretavilo vskutku výraznú identitu mesta a nápis preto zdobí budovu dodnes. V Glasgowe sme si to ďalej namierili na drink, na malebnú glasgowskú párty uličku Ashton Lane. Práve na tejto ulici ma hneď na začiatku nášho výletu oslovil prvý zvedavý Škót, ktorému som, aj napriek mojej mierne obstojnej angličtine rozumela akurát tak: “Brblbrbrlbr. Brllblb from?“ To, či bola na vine moja slabá angličtina, jeho silný škótsky akcent alebo sa mu po pár pohárikoch pokazila mluvnica však zostane navždy vo hviezdach. Čo je to Haggis? Pomaly na nás začína padať únava a presúvame sa do malebného prímorského mestečka Troon, kde nás čaká tradičná škótska večera Burns Supper. Tá sa servíruje vždy 25.1. na oslavu narodenia škótskeho národného básnika Roberta Burnsa – Haggis. Spýtaj sa ktoréhokoľvek Škóta, čo je Haggis a on ti odpovie: “Haggis je malá štvornohá kreatúra, ktorá žije v Škótskej vysočine. Na jednej strane má nohy kratšie ako na druhej, preto môže behať po strmých kopcoch bez toho, aby sa prevrátil – ale iba v jednom smere.“ Uloviť takého Haggis vraj nie je žiadna sranda. Len pár Škótov má čarovnú píšťalku, na ktorú keď zapískajú, Haggis začnú schádzať z kopcov. Samozrejme, keďže na jednej strane majú nožičky kratšie ako na druhej, nejdú dole rovno, ale sa cestou z kopca špirálovito otáčajú okolo svojej osi. Lovci Haggis potom pochytajú a pripravujú z nich tradičnú pochúťku. Haggis si bežný Škót od A po Z len tak ľahko neukuchtí. Kupuje ho predpripravené, naplnené v črievku, podobne ako naše jaternicie a potom ho doma dlho varí. V kombinácii so zemiakovou kašou a popučenou dusenou repou chutí výborne. A čo to teda naozaj je?  Možno to škótski jedáci z nejakého dôvodu radšej nechcú vedieť, preto jednoducho veria teórií o mýtickom zvieratku, polejú si ho dobrou whisky a bez predsudkov si ho vychutnajú. Hlavný chod Haggis doplňuje tradičná škótska krémová polievka s údenou treskou – Cullen Skink. Na tú som od tetušky musela vyškobrať recept, lebo sme sa jej nevedeli dojesť a určite sa oň raz rada podelím na blogu.  Robert Burns a úchvatné škótske pobrežie Na ďalší deň sadáme do auta