Drsná a nehostinná, no zároveň vždy zelená, vskutku nádherná zvlnená krajina – Škótsko. Krajina, do ktorej by som s
Drsná a nehostinná, no zároveň vždy zelená, vskutku nádherná zvlnená krajina – Škótsko. Krajina, do ktorej by som s mojou zimomravosťou určite sama od seba len tak nezablúdila. Napriek tomu som Škótsko navštívila už tretíkrát a určite nie posledný, pretože jeho návšteva rozhodne stojí za to.
Ako som sa ocitla v Škótsku?
V Škótsku býva moja tetuška Ivka Slivka a strýko Martin, náš lietajúci strýko, ktorých čas od času navštívim. U nich sa vždy cítim ako princezná a okrem toho sa od nich vždy dozviem množstvo zaujímavých pikošiek o Škótsku, ku ktorým by som sa ako bežný turista najskôr nikdy nedostala.
Tentokrát sme sa do Škótska vybrali na predĺžený víkend. Pri vstupe do lietadla a kontrole našich pasov letuška spozornela a zahlásila – Mária, to ste vy! Otočila sa a podala nám fľašu vody. To som si mohla myslieť! V tomto má určite prsty náš lietajúci strýko, ktorý lieta ako steward s rovnakou leteckou spoločnosťou. Ešte sme ani nevyrazili a jeho kolegyňa Diane sa postaral o dokonalý začiatok nášho škótskeho dobrodružstva.
Po prílete do neobvykle slnečného Glasgowa sme už z diaľky vykúkali a robili opičky na naších čakateľov, ktorí sa rozprávali s kolegom z letiska. Keď sme sa priblížili, kolega sa ich pýta: “A kde majú batožinu?“ Keby ten len vedel, že polovicu z našej mini batožiny zapĺňa čerstvý chlebík a 5 rohlíkov, ktoré sme priniesli ako netradičnú pozornosť naším hostiteľom. Musíme si predsa zvykať cestovať naľahko.
Glasgow a jeho ikona - dopravný kužel
Na prvý pohľad Glasgow každého nezaujme. Teraz ľutujem, že som si rozprávanie mojej tetušky o Glasgowe nenahrávala, pretože mňa svojim rozprávaním presvedčila o tom, že je to jednoducho jedno super mesto so vskutku výnimočnými obyvateľmi.
V Glasgowe sme si to rovno z letiska namierili ku gotickej Katedrále svätého Munga, ktorý je podľa legiend zakladateľom tohto najväčšieho škótskeho mesta. Po ceste tam sme si všimli krásnu historickú budovu nemocnice Glasgow Royal Infirmary.
Za katedrálou sa týči záhradný cintorín Glasgow Necropolis, ktorý na mňa pôsobil výnimočne pokojnou atmosférou a ponúkol nám výhľad na celé mesto. Neobišli sme ani Múzeum náboženského života a umenia svätého Munga, ktoré sa nachádza len pár krokov od katedrály.
Presúvame sa do centra mesta. Už v aute nám Ivka rozpráva o ikonickej glasgowskej soche vojvodu z Wellingtonu a tom, že mu miestni obyvatelia už celé desaťročia na hlavu s obľubou umiestňujú dopravný kužel. Mesto sa tomu pred pár rokmi snažilo zabrániť zdvojnásobením výšky podstavca sochy. To sa ale nestretlo s pochopením ľudu, ktorý si protestmi a petíciou vydupal, aby kužel na hlave vojvodu zostal. Má totiž vystihovať a reprezentovať ich humor.
No uznaj, nie sú Škóti vskutku výnimoční? Vojvodovu s kuželom na hlave tým chtiac či nechtiac dostali na Lonely Planet list 10 najbizarnejších sôch sveta.
Od Múzea moderného umenia, ktoré zdobí pozadie ikonickej sochy, kráčame smerom k námestiu George Square. Cestou nás však prepadol hlad a nebolo veru treba dlho premýšľať nad tým, kam asi by sa išiel najesť miestny. No predsa do Blue Lagoon Fish & Chips, kam sa vraj počas svojho pobytu v Glasgowe odbehol občerstviť aj Justin Bieber!
Tento notoricky známy fast food má byť povinnou zastávkou každého pripitého Glasgowana, ktorý prišiel do centra za nočnou zábavou. Smerom z Glasgowa sú tak nad ránom vlaky naplnené ľuďmi napchávajúcimi sa nezdravými pochúťkami, aby sa zachránili pred rannou opicou. A všade naokolo vidíš krabičky s logom Blue Lagoon.
Po výdatnom olovrante sme dorazili na námestie George Square, ktoré z východnej strany lemuje majestátna Glasgowská radnica. Z námestia nemožno prehliadnuť neďaleko stojacu budovu Met Tower s ikonickým nápisom “PEOPLE MAKE GLASGOW”, čo v preklade znamená “Ľudia tvoria Glasgow”.
Toto heslo bolo pôvodne používané ako súčasť brandingu pre Hry Commonwealthu v roku 2014. Heslo “People make Glasgow” si však obyvatelia Glasgowa vzali k srdcu natoľko, že sa pretavilo vskutku výraznú identitu mesta a nápis preto zdobí budovu dodnes.
V Glasgowe sme si to ďalej namierili na drink, na malebnú glasgowskú párty uličku Ashton Lane. Práve na tejto ulici ma hneď na začiatku nášho výletu oslovil prvý zvedavý Škót, ktorému som, aj napriek mojej mierne obstojnej angličtine rozumela akurát tak: “Brblbrbrlbr. Brllblb from?“ To, či bola na vine moja slabá angličtina, jeho silný škótsky akcent alebo sa mu po pár pohárikoch pokazila mluvnica však zostane navždy vo hviezdach.
Čo je to Haggis?
Pomaly na nás začína padať únava a presúvame sa do malebného prímorského mestečka Troon, kde nás čaká tradičná škótska večera Burns Supper. Tá sa servíruje vždy 25.1. na oslavu narodenia škótskeho národného básnika Roberta Burnsa – Haggis.
Spýtaj sa ktoréhokoľvek Škóta, čo je Haggis a on ti odpovie:
“Haggis je malá štvornohá kreatúra, ktorá žije v Škótskej vysočine. Na jednej strane má nohy kratšie ako na druhej, preto môže behať po strmých kopcoch bez toho, aby sa prevrátil – ale iba v jednom smere.“
Uloviť takého Haggis vraj nie je žiadna sranda. Len pár Škótov má čarovnú píšťalku, na ktorú keď zapískajú, Haggis začnú schádzať z kopcov. Samozrejme, keďže na jednej strane majú nožičky kratšie ako na druhej, nejdú dole rovno, ale sa cestou z kopca špirálovito otáčajú okolo svojej osi. Lovci Haggis potom pochytajú a pripravujú z nich tradičnú pochúťku.
Haggis si bežný Škót od A po Z len tak ľahko neukuchtí. Kupuje ho predpripravené, naplnené v črievku, podobne ako naše jaternicie a potom ho doma dlho varí. V kombinácii so zemiakovou kašou a popučenou dusenou repou chutí výborne.
A čo to teda naozaj je?
Možno to škótski jedáci z nejakého dôvodu radšej nechcú vedieť, preto jednoducho veria teórií o mýtickom zvieratku, polejú si ho dobrou whisky a bez predsudkov si ho vychutnajú.
Hlavný chod Haggis doplňuje tradičná škótska krémová polievka s údenou treskou – Cullen Skink. Na tú som od tetušky musela vyškobrať recept, lebo sme sa jej nevedeli dojesť a určite sa oň raz rada podelím na blogu.
Robert Burns a úchvatné škótske pobrežie
Na ďalší deň sadáme do auta a smerujeme do mestečka Ayr – k domčeku, kde sa narodil Robert Burns. Na jeho počesť sme si totiž včera vychutnávali sviatočné Haggis. Pokračujeme k jeho monumentu, ktorý sa týči nad malebným hotelom a historickým mostom Brig o‘ Doon. Toto miesto je tak čarovné, že sa stalo vyhľadávaným miestom zamilovaných párov, ktorí si v malom hotelíku s idilickou záhradou a romantickým výhľadom na stredoveký most hovoria svoje ÁNO.
Naše ďalšie kroky vedú k Dunure Castle, temnej zrúcanine hradu stojacej na vysokom útese s nádherným výhľadom na more. Pod hradom si so strýcom dávam tradičnú naháňačku po Dunurskom labyrinte a chvíľku sa kocháme pohľadom na nezvyčajne pokojné more.
S úsmevom hodnotíme, že Škótsko ma musí veľmi ľúbiť, keď mi vždy na mojich vandrovkách po ňom dopraje tak nádherné, vždy slnečné počasie. Príbehy o škótskom (ako ho strýko Martin nazýva) “horizontálnom daždi“, sa ma rozhodne netýkajú.
Dedinka Turnberry, svetoznáma predovšetkým svojou golfovou históriou a rozľahlými golfovými ihriskami, ktoré sa tiahnu pozdĺž pobrežia. Na pobreží sa v obklopení dokonale zeleného golfového trávniku vyníma maják Turnberry. Tento maják dnes vyzerá úplne inak ako keď som ho videla naposledy.
Ujal sa ho totiž nový majiteľ neďalekého známeho rezortu Trump Turnberry a kompletne ho zrekonštruoval. Je ti toto meno povedomé? Áno, presne tak! Hotel od roku 2014 vlastní bývalý americký prezident Donald Trump a maják pretvoril na reštauráciu s luxusnými apartmánmi. Hostia tu majú nádherný výhľad na šíre more a ostrov Ailsu Craig, ktorý familiárne voláme Muffin – keď uvidíš, pochopíš.
Ďeň sa končí a my ho uzatvárame ako inak, “dietnou večerou“. Fish & Chips výdatne poliate balzamikovým octom zajedame nakladaným vajíčkom a cibuľkami. Z chuti ho zapíjame typickou škótskou super nezdravou Irn-Bru limonádou.
Môžeme, veď sme na dovolenke!
Edinburgh a motanie
Ráno vyrážame vlakom do Edinburghu, ktorý aj napriek dohovorom miestnych, vyhral nad výletom po škótskej prírode. Keď sa totiž spýtaš Škóta žijúceho bližšie ku Glasgowu, či máš navštíviť Edinburgh, odpoveď bude vždy NIE, z ktorého je cítiť vtipnú podpichovačnú rivalitu.
Od vlakovej stanice sme sa rozhodli namieriť si to rovno k vyhliadke Arthur’s Seat.
Cestou na vyhliadku sme si užili príjemný slnečný výhľad na celý Edinburgh. Tu sme narazili na prvého nevľúdneho Škótskeho obyvateľa. Tonči sa znepáčil miestnej vrane, ktorá naňho robila nálety a zabávala tým nás a vlastne asi celý kopec.
Z vyhliadky sme sa vybrali okolo paláca Holyrood, oficiálneho sídla britského panovníka v Škótsku, cez historické centrum mesta po trase Royal Mile, až k majestátnemu Edinburskému hradu.
Staré mesto dýcha nezvyčajne mystickou atmosférou, no zároveň z neho srší pohoda pubov lemujúcich vydlaždené ulice. Royal Mile zdobí niekoľko honosných katedrál, jeho uličky lemujú pestré suvenírové obchodíky, reštaurácie a atmosféru dokonale dotvárajú pouliční umelci s gajdami.
S Tončim sa niekedy radi len tak motáme.
Poobede sme si teda povedali, že nebudeme ďalej hľadať miesta, ktoré v Edinburghu nesmieme vynechať. Ide sa na motačku! Práve pri motaní väčšinou narazíme na najzaujímavejšie miesta a tentokrát opäť nebol výnimkou.
Po tajných schodoch sme zablúdili na malebnú uličku West Bow, podľa mňa jedno z najfotogenickejších miest Edinburghu. West Bow je krátka dvojposchodová ulička, dolu lemovaná rôznofarebnými fasádami domov, pubov a reštaurácií. Nad nimi sa vyníma dlhočizná terasa zdobená reštauračnými záhradkami. To, že je West Bow vskutku čarovná, dokazuje aj jej umiestnenie na okraji Grassmarket, štvrti čarodejníc. Jednu sme tam dokonca aj videli!
Cez Grassmarket sme sa ďalej domotali na Bristo Square, ktoré zdobia univerzitné budovy Teviot Row House a McEwan Hall. Zotmelo sa a čas v Edinburghu, hlavnom meste Škótska, sa nám pomaly kráti. Na záver dňa si vychutnávame nápoje v tak trochu podivnom Paradise Palms bare a ešte netušíme, že dnešný najväčší zážitok nás ešte len čaká. Cestou z Edinburghu do Glasgowa sme si po náročnom dni na chvíľku schrupli a urobili sme dobre, lebo cestu z Glasgowa do Troonu by sme rozhodne prespať nechceli.
Víkendový Glasgowský vlak
Vo vlaku sa dve dievčatá s tvárami plnými piercingov a čiernymi perami milo prihovárajú asi dvojročnému chlapčekovi a zhovárajú sa s jeho mamou. Je vidieť, že sa nepoznajú ale bavia sa. Akoby nič. Ďalší cestujúcimi ich pozorujú a smejú sa na šašovinách, ktorými chlapčeka zabávajú.
Zrazu sa pri nás zastavuje chalan, ktorý chlapčekovi predvádza vtipnú krátku tanečnú kreáciu a pokračuje ďalej. Všetci sa len uškrnú popod nosy a cesta ide ďalej. Tanečník sa vracia, ale tentokrát sa zastavuje pri drobcovi, podáva mu ruku a zoznamuje sa s ním. Je na ňom vidieť, že má náladičku posmelenú pár pivkami, no nikto vrátane malého mamky z toho nerobí vedu.
Narozdiel od mojej prvej reakcie – nevšímať si niekoho, kto konfrotnuje ostatných a dúfať, že sa zase usadí, sa ostatní cestujúci naokolo zapojili do debaty a zábavy. Chalan je predsa milý “happy drunk“ a nerobí nič zlé.
Potom, čo maminka s chlapčekom vystúpili z vlaku, si pán vtipný prisadol rovno k nám a pýtal sa Tončiho, či ja som jeho frajerka.
Tonči vtipne ukázal na pani vedľa mňa. Happy drunk nato pohotovo zareagoval, že by to tá 45 ročná pani vedľa mňa byť kľudne mohla, lebo vyzerá skvele. Pani nám polichotene prezradila, že už má 60 
.
Keď týpek odišiel zabávať zvyšok vozňa, sme si s pani ešte dobre pokecali.
Glasgowský vlak plný zhovorčivých Škótov, kde je každý s každým kamarát, bol pre mňa nielen intenzívnym zážitkom, ale aj milou ukážkou, ako sa môžu správať ľudia k ľuďom, ktorí sa navzájom vlastne vôbec nepoznajú. Keď sme o našom zážitku rozprávali doma rodinke, utvrdili nás, že toto je jednoducho bežný víkendový glasgowský vlak a sú radi, že sme túto atmosféru zažili na vlastnej koži.
Troon a Adios Amigos!
Zobúdzame sa do slnečného nedeľného rána. Ani sa mi nechce veriť, že to slnko znovu tak krásne svieti. Ja mám fakt viac šťastia ako rozumu! Po výdatných typických škótskych Fry-Up raňajkách sa rýchlo balíme, aby sme pred odletom stihli krátku prechádzku po pobreží Troonu. Miesto, na ktorom bývame, je z troch strán lemované plážami a každá z nich je iná. Tú severnú pokrývajú drobné mušle, západná je skalnatá a južná zase piesková. Na kopci nad skalnatou plážou fúka tak silný vietor, že si do neho človek môže prakticky ľahnúť – vraj 50 km/h. Strýko so smiechom hovorí, že sme padavky a niekedy tam fúka vietor silný aj 100 km/h.
Pred odchodom ideme na skok do neďalekého lesa Fullarton Woods, na ktorý na internete upozorňuje miestna komunita, pretože je plný rozkvitnutých snežienok. A žijú v ňom víly.
Na letisku sa lúčime s našou skvelou rodinkou a so slnečným Škótskom. Ešte v lietadle mi prichádza video od strýka, na ktorom stierače zbesilo stierajú dážď z čelného skla. Ešte sme ani neodleteli a už sa im “vyčasilo“ na obvyklé škótske počasie.
Nadšená cestovateľka, ktorá otočila svoj život naruby a vydala sa na vandrovku.
Kam? Rozhodla som sa, že pôjdem na dovolenku, z ktorej sa už nebudem musieť vrátiť. Zatiaľ mi to vychádza!
Viac o mne a mojich vandrovkách si môžeš prečítať tu: Majča na vandrovke
Okrem cestovania tiež bláznivo rada varím a ešte radšej sa o moje skúsenosti z kuchyne delím.
Ak ťa zaujíma, čo vo svojej kuchyni stváram, pozi sa na blog mlsná Majča.